TT100 - ... na záver hľadáš už len sám seba
Absolvovať Trnavskú stovku sa mi posledné dva roky nepodarilo. Vlastne odvtedy, čo som sa o danej akcii dopočul. Nie že by som nevládal, bol zranený, alebo ma dostalo počasie. Nie, jednoducho som sa nikdy ani nepostavil na štartovaciu čiaru. Posledný rok ma zastihla počas dokončovania diplomovej práce. Aletentokrát tomalo byť iné...
Mal som čas, mal som troch ďaľších šialencov, ktorý sa ani moc nebránili, teda až na Jerryho, a mal som aj priazeň počasia. Zdanlivo nič mi nestálo v ceste. Okrem seba samého.
Stretávame sa okolo siedmej na hlavnej stanici. Najskôr zbadám Peťa, spoločne navštívime asociálne zariadenie v podzemí, aby sme sa pokúsili primerane pripraviť. Čo nie celkom vyjde, vlastné nevyjde najavo, ani von. Dokonca ani do ďaľšieho dňa. A potom nasledujeme dav, mieriac k registrácii, kde na nás už hladne čakajú Katka s Jerrym. No, hladne ... ten smutný pohľad dvoch párov oči ponad batohy vysvetlujú až ťažko prerieknuté slová: "... pizza. Bryndzová, polmetrová ...". Keď sa mi to pomaličky v hlave postretáva s informáciami o koncerte na Lumene, nadobúdam hmlistú predstavu, ako asi trpia. Vlastne budú trpieť. A možno nie ... Zase fantazírujem.
Vypisujeme prihlášky. Do kolonky Telovýchovná jednota hrdo vpisujeme tUPeC(mn. tUPCi). Pre neinformovaných to znamená turisti UPeCe. Aká taká sebaprezentácia. Drobná náplasť na oko. Máme čísla 277 až 280. Neskôr sa dozvedáme, že vyrazilo dvestodeväťdesiatosem ľudí. Sme na konci pelotónu a deväťdesiatjeden kilometrov dĺžkových a čosi cez tri výškové na nás čakajú . Je štvrť na osem.
Zárovň s nami opúšťajú registráciu ďaľšie tri skupiny, jednu z nich tvoria vysmiaty pán v po štyridsiatke s mladým chalanom, druhú traja cyklisti v pokročilom veku, s odhodlaním a skúsenisťami zjavne primeranými.Tí nám zachvíľu aj miznú z dohľadu. Treťou sú dvaja naši rovesníci. V ôsmich ľudoch naslepo vyrážame na Kamzík. Vysmiaty a nadšený pán mi potvrdzuje, že som zvolil správnu cestu a tak sa po zelenej značke vlečieme nahor. Hoci, vliekli sme sa celkom rýchlo. Hore už získavame pred zvyškom celkom slušný náskok a dokonca obiehame prvých pomalších diaľkoplazov. Pri odbočke červenej z asfaltky nastáva mierny zmätok. Nadšený pán nás nakoniec správne usmerňuje a tak konečne môžme pokračovať po mäkšej lesnej pôde. Opäť naberáme tempo.
Kým sme prišli na Biely Kríž, predbiehame niekoľko skupín i jednotlivcov. Tempo, ktoré sme až potiaľto udržali, je perfektné. vyše šesť kilometrov za hodinu. Kráča sa nám dobre a to dáva nádej na dobrý čas aj v cieli. Pred nami tadiaľto prešlo zatiaľ 170 ľudí. Neveriacky čumím na papier. Stovku sme už obehli? Adza bude niekde chyba ... No nezdrujeme sa a frčíme ďalej. Cieľom sú Tri kamenné kopy a Pezinská Baba.
Bryndzová pizza si zaťiaľ vyberá svoju daň a najmä Katka nemôže chytiť svoje tempo s takou ľahkosťou ako zvyčajne. Na Jerrym to, zdá sa, zanechalo zaťiaľ menšie následky. Pociťuje to bolesťivo najmä pri stúpaniach. Keď spomínam na svoje kŕče z basketbalu, a na to, ako som kvôli tomu prestal chodiť na obedy, je mi jej ľúto. Na druhej strane sa mi vynárajú spomienky na tety kuchárky, ako sa začali rehotať, keď som im tam spolu so stravným lístkom šupol prvý krát plastový obedár. Ani moc nefrfľali a po čase mi začali dávať jedlo priamo doň. Kto by aj chcel prísť o parené buchty, palacinky či žemľovku kvoli basketbalu? Po tréningu či zápase padli rovnako dobre, nič to, že boli studené. A opäť stúpame. A klesáme ...
Narážame na starých známich. Trojica oldies na bicykloch nas dobieha. Dobieha? Áno, akokoľvek neuveriteľne sa to môže zdať. Od stanice sme ich nestretli a odtiaľ sa pohli skôr ako my. Teraz majú pod sebou príjemný lesný terén, tak postupujú trošku rýchlejšie. No čoskoro ich s úsmevom predbiehame my. Začalo sa stúpanie a oni riešili nejaké technické problémy. Do kopca tie bicykle tlačia. Cestou nadol im trochu závidíme, padajú otázky, či nevymenia. Ponúkajú výmenu troch bicyklov za jednu Katku. Chvíľu váhame, no kopec a ďaľšie stúpanie na Somár nás z toho vylieči. Je najkrajšia z nás a okrem toho, bicykle sa môžu pokaziť. Obchod sa zamieta.
Cestou nadol nás opäť obiehajú... len aby sme ich zase raz predbehli. A nie posledný krát ...
Na Troch Kamenných kopách nebolo nikoho. Stanovisko prázdne, ani my nezastavujeme. Ideme ďaľej.
Jedlo nám spôsobuje všeobecne v úvode problémy. Nielen jeho nadbytok, ale i jeho nedostatok. Konkrétne mne. Bez raňajok, a s ovsákmi na večeru, mi vyhrávajú hudci v bachore azda od Kamízka. Preto aj s takou nádejou smerujem svoje kroky na Babu, a myslím pritom na nachystané žemle v batohu. A čakanie prináša svoje ovocie ...
Na Babe, hoci tu mala byť aj kontrola, nenachádzame nikoho. Skladáme sa pred zavretými "studenými nápojmi" a púšťame sa do raňajok. No, ako kto ... Zatiaľ okolo nás prefrčí niekoľko ľudí, čo sme ich predbehli cestou sem. No čo už, predbehneme ich zas. Po štvrťhodinke pokračujeme ďaľej. Na Somár a Čermákovú lúku. Začína mi dochádzať voda. Tri litre za necelé štyri hodiny. Som horší ako ťava ...
Obiehame zloženú skupinu troch chalanov a jedného pána v rokoch. Ten na nás kričí: " ... a nemá to ani úctu k starším. Skazená mládež, mali by ste v McDonalde sedieť a nie tu v horách si posmech robiť ... ". Rehoce sa a my tiež. Zanechávame ich za chrbtom.
Na Čermákovej lúke stretneme viaceré prekvapenia. Hneď prvé je už na odchode. Marek´nd Marek, známi z UPC. Narýchlo sa pozdravíme, vymeníme informácie a oni šlapú ďalej. Vyrážali o šiestej. A z ďiaľky na mňa kývaju horolezci z AC Lokomotíva, Maťo, Braňo a Lukáš. Sú tu už druhý krát, plánujú dokonca Záruby. Všetka česť. Na chvílku sa usadíme aj my, dávam potvrdiť lajstrá a naberáme vodu. Chalani medzičasom odchádzajú, mieria na Taricove skaly. Mne sa tam moc nechce, napriek informáciám o zaujímavých výhľadoch.
A tak, krátko po odchode dobiehame pána v rokoch a opatrne sa pýtam, kadiaľ že to mieri. Či vrchom, cez skaly, alebo cez oboru. Po uspokujúcej odpovedi sa pridávame k nemu. A on rozpráva. A rozpráva. Čas nám rýchlo ubehne, cesta napreduje po vrstevnici. A pán ďaľej rozpráva. A nie najhoršie sa to počúva. Jeho meno znie Svetozár Krno. Až doma na pri internete zisťujem, čo je to za držku. Schválne, nájdite si ... Keď opäť prekliezame plot, znovu stretávame horolezcov. Lúčime sa so Sveťom a pridávame sa k nim. Krátky zostup a potom výstup na Vápennú. Blížime sa k polovici plánovanej cesty.
Na začiatku stúpania nahadzuje Maťo vrtuľu. Od tej chvíľe vidím už len jeho chrbát. Aj to nie dlho. Spočiatku sa ho drží Lukáš, no strieda ho Braňo. Áno, aj toho som rýchlo stratil z dohľadu. Lukáš zastavuje a loví niečo z batoha, tak ho víťazoslávne obieham. Aspoň jedného. Ale zase mňa obieha Katka. Lapám dych a snažím sa nestratiť z dohľadu aspoň ju. No, keby na zo dvakrát nepočkala na krátkych traverzoch, tak sa mi to nepodarí. Posledný úsek je trošku miernejší, tam už držím tempo. Skalnatý vrchol sa výnara spomedzi stromov a odhaľuje jeden z najkrajších výhľadov na zelené more pod nami. Opäť míňame odchadzajúcich Marekov. Len im zakývam. Slov sa mi po výstupe ešte nedostáva. Nedlho dorážajú aj Jerry s Peťom. Prvý neváha a využíva kúsok voľnej trávnatej plochy na vrchole ako provizórnu posteľ. Druhý, funiac ako bernardín, mi len vtisne foťák do rúk a naznačuje, aby som ho použil. Ja, už nefuniac ako bernardín, ho použivám. Narýchlo nacvakám jednu panorámu a vraciam ho Peťovi, ktorý medzičasom vytahuje zásoby z batoha. Jerry nevutahuje nič. Ešte stále leží.
Braňo začína po chvíľe baliť a poskakovať netrpezlivo naokolo. Pýta sa, kde to vlastne sme. Odpoveď na Vápennej ho neuspokojuje. Na štyridsiatydeviaty kilometer reaguje uspokojivejšie. S pocitom zadosťučinenia zarve: "Serem na to, aj tak sme už za polkou. Idem do cieľa ...". Zakrátko odchádzajú. A my tiež.
Zostup z Vápennej začínal dobrodružne. Hľadaním cesty. Pomaličky napredujeme pomedzi skalné hroty, cesta je miestami len ťažko priechodná. Navyše začínam interpretovať, niekoľko statí z blogu Jura Vanovčana. Pýtam od Peťa labello a skúšam, či funguje. Samozrejme, že mi na chvíľu vypadne. S povzdychom ho vyberám. A medzičasom ... ono to tuším funguje. S ľahkosťou pokračujem ďalej. Labelo nikomu nevraciam, mám ho vo vrecku. Pod Vápennou pri prameňi nás čakala ďaľšia kontrola. Chladené nápoje ako malinovka a pivo boli súčasťou ponuky. Trošku sme sa prepadli, pohybujeme sa okolo stovky. Množstvo ľudí Vápennu obišlo. Ťaháme ďalej, na Amonovu lúku a Mon Repos. Jedno aj druhé míňame za plného cvalu. Ale potom prichádzajú galeje ...
Aspoň pre mňa bol zostup od Mon Repos na Bukovú najhorším úsekom celej cesty. Cíťim každý jeden krok, podošvy chodidiel ma neskutočne skutočne bolia. A ja, stokrát si opakúc, si blbec, somešťe stále nevyskúšal Bakiho tip na makké vložky do pohoriek. Snáď ma toto naučí. Alebo nabudúce. Alebo snáď potom ... Prichádzame na asfaltku a pomaličky sa vlečieme do dediny. Družstvo je použité len na oklamanie nepriateľa, dedina je ešte o kúsok ďalej. Ale krčma je vyslobodením. Rýchlo zhadzujem batoh, podávam lajstrá na opečiatkovanie a idem objednať gualáš. Jeho vidina ma mátala poslednú hodinu. Treba ju zahnať ...
Je štvrť na deväť. Predbežne vyhlasujeme pauzu do deviatej, kŕmime sa a oddychujeme.
Nadšený pán medzičasom odchádza. Stále nadšene. Spolu s ním dôstojný kmeť, vyzerá tak cez sedemdesiat a šľape ako drak. Neubránim sa obdivu.
Krátko pred deviatou sa ťažko a strnulo zdvíham zo stoličky. Začínam baliť batoh a rozpúšťam poslednú iontovú tabletku. Zvoní telefón. Miško Vanovčan zisťuje situáciu a pozdravuje bandu šialencov. Nakoniec ešte vyberám mapu a ukazujem ostatným nasledujúcu trasu. Nemám síl zaveliť pochod, ale ani na ústup. Pokračujeme buď všetci, alebo nik. Ostávame. Hoci viem, ako ma to bude ďaľší deň mrzieť, uľaví sa mi. Jerry volá mame a zabezpečuje odvoz ...
Peťo vyskakuje v Bratislave z auta zanlivo celkom rezko. Zamáva nám a kráča domov. Katka už nie. Hore schodmi sa musí pridŕžať zábradlia. Ja vystupujem na Molecovej, pomaličky sa plížim domov. Hore rampou vyjsť nedokážem, musím sa presunúť na schody a po každom jednom vyšľapať hore. Spraviť krok cez dva je nad moje sily. Kontrolujem vodu, či ešte tečie teplá a rýchlo napúšťam vaňu. Prinášam si stoličku a notebook do kúpeľne a pri seráli sapomaličky čvachcem. Po polhodine vyliezam, zvalím sa do postele a nado mňou sa zaviera tma.
Kamkoľvek ideš, čokoľvek hľadáš, na záver hľadáš už len sám seba. (nápis na vrchole Vápennej)
Druhý deň sa snažím rozhýbať. Svalovica bola predpokladaná, no pomaličky ustupuje. Na autobus dom Nitry nestíham, posledných päť minút musím bežať. Hýbal som sa ako tučniak. Z mňou sa už zatvárajú dvere a vyrážame skôr, ako si stihnem sadnúť. A ja začínam písať ...