Druha starsia ...
Dlho plánovaný víkend. O sne, ktorý sa skoro nekonal a o ženskej nezlomnosti.
Na východ Slovenska som po prvý krát cestoval v máji 2003. Cieľom bolo prejsť prielom Hornádu a nejaké doliny. Juro však s prehľadom naplánoval jednosmernú trasu, ktorou sme prešli skoro polovicu Slovenského Raja. Celé to však skončilo trošku predčasne. A tak, skôr, ako sa všeci absolventi rozutekajú, sme sa rozhodli časť cesty zopakovať. A pridať čosi nové...
Azda čosi o tom sne. Sa snívalo, že Slovenským Rajom prejdeme vo vopred vytýčenej štvorici. Čo sa však stalo, stalo sa a Božku skolila nejaka tá oná... choroba. Nikto netuší doteraz, čo to vlastne bolo. Výsledok bol však nemenný, nemohla ísť. Na druhej strane, štvrtý člen sa našiel, Aďa v skoro správnu chvíľu s úsmevom doletela a mohli sme pokračovať.. ale o tom potom.
Skúškové pokročilo, čosi som už mal za sebou, čosi pred sebou a na čosi som sa vykašľal. Príjemný, letný štvrtkový večer, v UPC prebiehalo Te Deum, a ja som balil na internáte batoh. Aby sa nepovedalo to, čoho som si aj tak dobre vedomý, že som chmuľo nespoločenský, som aspoň nakukol na Veni Sancte, potriasol pár rukami a bežal na zastávku. Tam som opäť triasol rukou, tentokrát odchádzajúcemu autobusu ... Kontrola odchodov mi potvrdila, že to bol na tento večer predposledný. Vlak mal odchádzať 23.34, začal som rátať odzadu ... Väčšinu problémov vyriešil prichádzajúci taxík. Nesmelo som oslovil slečnu, čo podnietila jeho príjazd, že či sa nepodelíme o náklady cesty, ak teda mieri na stanicu. A ona, vidiac moju zúfalú sitáciu súhlasila. A tak som s pomocou Mišky stihol vlak. No, mal som miestenku, ona ležadlo, tak naša taxíkova známosť vzápatí skončila. Nastúpil som do vlaku a vydal sa na východ.
Cesta bola ... no, prinajmenšom dobrodružná. V jednom kupé štyria chlapi, každý sa skúšal nejako upratať na tie svoje dve sedadlá a aspoň trošku si pospať. Vzduch nabitý všeobecnou nedôverou, potom a smradom. Spal som? Netuším, väčšinou nie.
Spišská ma však privítala jasným ránom, chladným vzduchom a prísľubom hôr. Stretnutie bolo plánované až na siedmu hodinu, tak som sa vydal do ešte stále neznámych ulíc stredovekého mesta. Trochu som pochodil, trochu posedel, trošku som nasmradil, keď som si na námesti vetral ponožky a márne hľadal otvorené wc v čase, kedy všetci normálny ľudia spia. Pred siedmou zavolali Juro s Evou, že už idú a stretneme sa pred Kauflandom. Páaaani, oni tam majú aj pieskovisko aj s hojdačkami ... a ja som sa nezaprel a hrnul sa tam.
A tak ma tam aj našli. Krátke privítanie, zdelenie noviniek ako včerajšie zásnuby a rýchlo sme zamierili do obchodu. Uloviť nejakého mamuta na večeru. Hneď pri vchode uprel Ďurko svoje hlboke oči na Evku, že či si može kúpiť nejaké piškóty. A čo by ona svojmu milému odoprela, hneď aj dvojo do košíka dala. Skúsil som to tiež, že ja chcem k tým piškótam jahody. Ale ja s ňou zasnúbený nie som, tak sa ma najprv spýtala, či si ich aj odnesiem. Keď som privolil, tak povolila. I v košíku jedlo pribúdalo ...
A tak, nabalení, vyrazili sme do poľa. Vlastne cez poľné letisko do lesa. Cez Čingov sme sa cestou necestou chceli dostať na Matku Božiu, jednu spomedzi neznačených vyhliadok. Okolo ani cez žiadna cesta nevedie a tak sme sa spoľahli na to, že Ďuro nejako cestu nájde. Prinajhoršom, niekam sa dostaneme. Cestu aj našiel, keď tak uvažujem, asi najkratšiu možnú. Jej stredný úsek som sa musel znížiť na štyri ... športovo som pustil pred seba Evu so slovami, že budem zbierať mŕtvoly a hneď som aj vhupol do vlastného pohrebného vreca. Nabudúce si kupujem vo vlaku ležadlo ...
Výhľad však stál za to. Aj raňajky, keď sme už pri tom. Až tu hore som si uvedomil, že som od večere nejedol. Z Matky Božej sme sa už pokúsili dostať ako slušný a zodpovedný turisti na značenú cestu, a to zase najkratšou možnou cestou. Priamo dole. Len sme nejako netrafili dolinu a naďabili na nejaký menší prítok aj tak neznámeho potoka. Približný smer na Klauzy bol však stále jasný a tak sme naváhali a dali sa na cestu.Celá trasa tu pripomínala húsenkovú dráhu. Hore, dole, hore, dole. Ale Klauzy nesklamali. Pri príchode sa nepohol ani lístok, celá hladina nádrže bola rovná ani zrkadlo. Zložili sme sa na moste ponad hrádzu a vytiahli obed. Počiatočné odhodlanie skočiť do vody rýchlo zahnal dvíhajúci sa vietor. Priniesol so sebou zimu, mračná a prísľub daždivého večera. Na ten sme ale nemienili čakať na ceste, tak sme sa rýchlo popakovali a pobrali ďalej. Cez Hýľ a Geravy k Havranej Skale. Kúsok z ňou mal byť senník. Ten kúsok sme išli pekne dlho. Psychika začala pracovať a Ďurko zneistel. Po takmer trištvrte hodine zahlásil, že kukneme ešte tri zákruty a ak tam nebude, vraciame sa späť. Ja som nevládal. Bolo to prvý krát, čo som bol v horách naozaj unavený. Málo spánku, sychravé počasie, dlhá cesta. Vlastne, všetci sme na tom boli podobne. A senník, ako perníková chalúpka, sa zjavil za treťou zákrutou ... vtedy by sme boli azda aj ježibabe na pekáč skočili za trochu tepla sucha. Vyvrcholenie večera však ešte len malo prísť. A to v podobe dvoch pstruhov, ulovených v Kauflande. Na tú večeru budem ešte dlho spomínať ...
Prebúdzanie do sychravého rána nemám v zozname obľúbených činností. Miesto a spoločnosť to trošku zmierňuje, ale stále neposúva na úroveň napríklad vyžierania čokoládových ozdôb na vianočnom stromčeku. Ala zas, vstávať sme museli, o deviatej mala prísť Aďa do Stratenej a my sme boli odhodlaní ju tam čakať. Bez raňajok, so závanom spomienky na včerajšich pstruhov, sme vykročili na cestu. Ten závan, ako sme neskor zistili, vychádzal z vrecka na odpadky, hompáľajúcom sa na batohu. Kúsok pred dedinou sme za podpory drobneho mrholenia začali nahlas snívať o otvorenej krčme, reštaurácii či hotelovom bare a horúcom čaji.
Nič z toho sme však nenašli. Niekde v polovici dediny sme naďabili na autobusovú zastávku. Na všeobecný údiv to bol akýsi bastardík autobusovej zastávky a turistického prístrešku so stolom a lavičkami. Naše žalúdky nás tentoraz prehlasovali a rozbalili sme na stole skoro kompletne menu z našich batohov. Nejake tie prekvapenia sa tam ešte schovávali.
Po krátkom telefonáte náš čakalo prvé potešenie, autobus má poruchu a mešká. Vlastne momentálne stál na stanici a dymil, výsledok bol pre nás rovnaký. Takže hodina ako bonus. Ďurko si ju skrátil tým, že sa vydal do neprebádaného územia hľadať potraviny. Eva zase na popud staršieho manželského páru, ktorý sa zastavil pri našom bufete na kus reči, zamierila na dohľadnú vlakovú stanicu ... no, stanicu. Takú malú búdku pri trati. Tam naďabila na dve drobné, premrznuté, ale vyrehotané fínky, ktoré sa zjavne stratili. Vystúpili o kus skôr ako mali, mierili totiž do Dobšinskej ľadovej jaskyne, asi desať kilometrov dalej po ceste. Nakoniec sa rozhodli ten úsek prejsť pešo. Hľadeli sme za nimi s nemalou úctou. Aspoň ja. Na to, že mali asi o pol metra a štyridsať kilogramov menej, ich batohom môj "drobček" konkurovať nemohol.
Aby radosti rána nekončili, ďalši telefonát rozrušeným hlasom prezradil, že Aďa asi už niekde stretla tie dve fínky a niečo od nich chytila. Pre istotu vystúpila pri Dobšinskej ľadovej jaskyni ... rezignovane sme jej poradili kráčať k nám a popri tom stopovať. V toho stopa sme moc nedúfali, lebo za ten čas strávený na lavičkách prešli okolo asi tri autá. Väčšinou opačným smerom. O tom radostnejšie bolo, keď nasledujúce auto vypľulo aj stopárku Aďu.
Medzičasom sa vrátil aj Ďurko a pochválil sa svojím nálezom "all in one". To ako krčma aj potraviny v jednom. Už kompletný sme zamierili za vodcom vychutnať kauflandové piškóty a stratenské trvanlivé mlieko. To sme napokon nekúpili jedno, ale hneď dve. To druhé som bral s oddôvodnením, že chcem kakao na večeru a som ochotný za to niesť následky na svojich pleciach. Nikto netušil, že tretí liter, a teda aj kilogram, som skryl do batoha počas húfnej návštevy miestneho sociálneho zariadenia. A šli sme ďalej ...
Nasledujúcim cieľom bolo sedlo Kopanec a za ním Štvrtocká píla. Cesta zo sedla nadol silne pripomínala včerajšie dobrodružné hľadanie značkovanej trasy. Tadiaľto síce značka viedla, ale priamo korytom potoka. Ktorý, po nedávnom a vlastne ešte stále aktuálnom jesennom počasí ovplýval vodou. Krátko za Štvrtockou pílou, ktorá okrem parkoviska, búdky pre vyberačov daní a nejakého domčeka neobsahuje vlastne nič, se sa dostali na Pílu ... do Píly? To je jedno, podstatné sú halušky a teplá kapustová polievka.
Medzitým čas hodne pokročil, štvrtá hodina odbila a bolo načase uvažovať o nocľahu. Ani nie tak o tom kde, čo sme vlastne vyriešili náhodou pred pár rokmi, ale skôr ako a kadiaľ. Na Malú Poľanu, teda takmer do srdca Slovenského raja, sme sa mohli odtiaľto dostat dvoma cestami. Buď risknúť rozvodnený Veľký Sokol a prísť za tmy, alebo sa vyškriabať na Ogurčiak a odtiaľ po hrebeni ponad Veľký Sokol prísť na Glackú cestu. A tak sme sa vydali do kopca ...
Chata lesnej správy na Malej Poľane nesklamala. Zamknutá ako vždy. Ale má dva záchranné moduly pre prípadných turistov. Jedným je otvorená povala, trošku obtiažne prístupná, ale celkom priestorná. A tým druhým je
prístrešok na drevo, ktorý sme bez váhania obsadili. Vlasne, dievčatá ho obsadili a my sme sa pobrali oheň nachystať, bo všetci sa na teplé kakao tešili. Nastal problém, ako ho vlastne zohriať. Nuž, ak máte termapakový obal od mlieka, vedzte, že znesie veľa. Trosku sme ho narezali, aby mala para kadiaľ unikať a praštili ho priamo do ohňa. Za chvílku bolo vysnívané kakao na stole. Vlastne, ono to kakao bolo iba v našich predstavách, lebo granko, kakao ci niečo podobné neniesol ani jeden z nás. Takže na stole bolo fakticky len horúce mlieko. Popri chlebe, paprike a ktovie čom všetkom, čo sme z batohov vytahli sa vykotúľali aj dve polky citrónov ako memorandum na včerajších pstruhov. A tu som dostal chuť na citrónový čaj. Samozrejme, varený v tetrapakovom ešuse a cedenom cez papierovu vreckovku. Ale chutil výborne. I po dobrom výkone a chutnej večeri nám neostalo nič iné, ako zaľahnúť a spať.
Ráno nás privítalo slnkom, modrou oblohou a teplom, akoby včerajší daždivý deň bol spomienkou minulej jesene. Okrem iného, ako keby počasie neobolo dostatočným dôvodom na radosť, druhú vlnu nadšenia spôsobilo záhadne objavenie ďaľšieho mlieka. Ktorý somár sa to včera sťažoval, že má ťažký batoh? V itinerári bol v pláne presun do Spišskej cez Kláštorisko a cesta vlakom, kaďial, to sme ešte nevedeli. Zakázané ovocie však ľáka a tak sme sa rozhodli pre Veľký Kyseľ v protismere. Nemám rad jednosmerky ...
Cesta ubehla rýchlo a až znepokojujúco hladko. Kúsok pred Kláštoriskom sa však začali množiť turisti. Rozličné druhy. Od starých horských vlkov, cykloturistov, detských táborov či starších manželov na prechádzke až po tínedžerských frajerov, ktorý sem dofrčali na škodovke a vyhadzovali si z kopýtka v miesnom pohostinnstve. Na to, že sme v Stratenej stretli asi 5 ľudí, z toho 2 fínky, a na Píle 4, nás tento dav psychicky prevalcoval. Ale hlad nedal a zložili sme sa pri múre areálu kláštoriska. Rýchly obed, prehliadka prác a pokračujeme v návrate po modrej značke na Čingov. Slnko po celý čas nemilosrdne pieklo, ako keby chcelo dohnať nedávne daždivé dni. Darmo. Ja som sa akosi vyžíval práve uprostred padajúcich kvapiek.
A potom prišlo lúčenie a autobus. Lúčenie prešlo a autobus odišiel ...