Spred roka
Klesol som na kolená. Mrzuto som sa rozhliadol okolo, snažiac sa rozpoznať rozmazaný svet naokolo. Odmenou mi bola len ďalšia dávka snehu a ľadu do tváre. Pri najbližšom stĺpe sa chúlili dve postavy, vedno vzdorujúc vetru. Lucia nedaleko zavrávorala. „K zemi!“ zareval som smerom k nej a dúfal, že môj hlas tie tri metre prekoná. Doplazili sme sa dievčatám pri stĺpe. Po záveternej strane hrebeňa sa k nám neistým krokom vliekol Maťo, zabárajúc sa hlboko do snehu a vedno, v kŕdli ako tučniaky, sme čakali na Kuťa. Vidina noci na Borišove sa mi rozplývala pred očami. A to som dúfal, že útrapy pri hľadaní modrej značky boli posledné...
Lesná cesta nemala konca. Zo Starých Hôr to bolo neustále stúpanie. Modrá nás sprevádzala vytrvalo a tak sme ju po prvej hodinke akosi prestali sledovať. Objavili sa prvé snehové polia. Mäkký a mokrý sneh bol mrzutosťou, ktorá mala čoskoro pominúť.
V nesúrodej skupinke sme napredovali do kopca. Spočiatku nás všetkých rozosmialo Kuťove tvrdenie, že s pribúdajúcou nadmorskou výškou porastie aj teplota. On však opakovane tvrdil svoje a popri tom a neustálom fúčaní sa ešte aj tajomne usmieval. Popod nos, fúz nemal. Po chvíli sa začalo hromadné vyzliekanie... a to už nikto nemal odvahu tvrdiť, že o kus vyššie nám nebude teplejšie. Bez ďalších poznámok sme postupovali hore.
Meno Jozefa Dekréta Matejovie sa mi vynorilo v pamäti, no nech som sa akokoľvek zúfalo namáhal, nedokázal som mu prisúdiť určité historické zaradenie. Chtiac, nechtiac som sa začítal do informačného textu na tabuli zasadenej na pomedzí lesnej cesty a strmého zrázu. Stáli sme na ostrohu, ktorý mal podľa letmého zhliadnutia mapy uzatvárať prvú tretinu našej cesty. Kútiky sa mi rozšírili, musel som sa vtedy úškŕňať ako blázon. Po necelých dvoch hodinách cesty sme mali mať najťažší úsek za sebou? Odhodlanie a príliv optimizmu nedokázala zvrátiť ani šednúca obloha. Zdá sa, že predsa len presnejšou bude predpoveď daždivej soboty. Vlastne zasneženej.
Kým sme sa v skupinke venovali populárno-náučnej literatúre, Kuťo sa motal po okolí. Keď sa k nám pridal, nesmelo nadhodil otázku, či niekto nestretol modrú značku. Sebavedomie mojej odpovede pramenilo z množstva detailov. Pre istotu sme sa však obaja vybrali na prieskum, on zamieril hore svaho, ktorým mala naša cesta viesť, ja som pokračoval po lesnej ceste. Tá nabrala klesanie, ktoré zakresleniu do mapy akosi nezodpovedalo. Modrá sa nikde nevyskytovala, tak som sa spokojne obrátil s vedomím, že správna cesta je tá druhá. Začal som stúpať k čakajúcim, keď mi pohľad zavadil o nenápadné stopy v snehu. Pridal som do kroku.
„Fajn. Pojdeme hore, tamto nič nie je.“ Ukazujem na strmý svah, skade pomaly schádzaj Kuťo. Mávam naňho, že pokračujeme tadiaľ.
„Ale odteraz sa držíme pekne pohromade a robíme bordel...“ dodávam tichším hlasom.
„Prečo?“ Maťovi to nedalo. Ukazujem mu stopy v snehu. Dievčatá zatiaľ mlčky prizerajú našej pantomíme, keď si však uvedomujú jej obsah, tváre im zvážnejú.
„Medveď?“
„Ale ešte celkom maličký... myslím.“ poukazujem na malé vzdialenosti medzi otlačkami láb.
„A navyše išiel tamto.“ pomáha mi Maťo.
Nemáme moc na výber. Fatra patrí k medveďmi najviac osídleným oblastiam Slovenska, a s tým vedomím sme sem išli. Druhou možnosťou je vrátiť sa späť, to sa však ani jednému z nás nechce. Chvíľku zamĺknuto stúpame ku Kuťovi. Opisujeme mu šťastný nález. Radí sa na začiatok procesie a prešľapáva cestu. Naše fučanie je dostatočne hlasným varovaním, na výraznejšie prejavy nikomu neostáva vzduchu. Ostávam posledný a podchvíľou sa obzerám. Hnedý kožuch som však toho dňa nezahliadol. Výhľad mi zakrývajú snehové vločky.
Skupina sa zastavuje. Skoro narážam do Jankinho nehybného batoha. Zvedavo vykukujem, čo sa prihodilo. Kuťo vyťahuje kompas. Prebáram sa do nevychodeného snehu a prichádzam k nemu. Zdanie lesnej cesty sa skončilo, pred nami začínala húština. Chvíľu nám trvalo sa zorientovať, no napokon zisťujeme svoj omyl. Navrhujeme skúsiť preraziť cez les, no dievčatá nesúhlasia. Spod skaly vzdialenej kúsok od slepej uličky sa les javí ako celkom priechodný, no na tvárach vidno znepokojenie. Vyhlasujem ústup. Vraciame sa na lesnú cestu a budeme pátrať po modrej. Svah sme zbehli za chvilku.
Na lesáckej ceste sa sneženie zmenilo na nepríjemnú zmes snehu, ľadu a dažďa. Hoci sa ponáhľame, na čokoládu sa čas vždy nájde. Modrú napokon nachádzame, ako pekne nenápadne opúšta cestu a pokračuje lesom. Je zabahnená a rozmočená, dlho sa prebojúvame do zamrznutého pásma. Krátko nato sa ocitáme pri výbežku lesa. Toho istého lesa, ktorý nás pred dvoma hodinami vystrašil. Stadiaľto má necelých sto metrov a už vôbec nie strašidelnú húšťavu. Vediet to pred dvoma hodinami...
Čaká nás posledné náročné stúpanie dnešného dňa, výstup na Majerovu Skalu. Je najstrmším úsekom a vedie hlbokým, sypkým snehom. Za to sme si naozaj zaslúžili vrcholovú čokoládu. A nie jednu.
Úsek medzi Majerovou Skalou a Krížnou je otvorený z východu i západu, holý, bez drevnatého porastu a okrem útvarov na začiatku i bez výrazných skalnatých objektov. Za ideálnych podmienok pohodlný, plný výhľadov a nenáročného stúpania. Akosi sme však prehliadli fakt, že počas nášho trápenia v nižších nadmorských výškach sa podmienky na hrebeni zhoršili mnohonásobne. Stále som veril tomu, že tu hore dokážeme postupovať značne rýchlejšie ako doteraz a napriek nepohode budeme mať dostatok síl a vôle postupovať až na chatu pod Borišovom. Majerovú skalu sme opúšťali po jednej hodine, letný čas na Krížnu udávaný na smerovníku bol hodina a štvrť, na chatu pod Borišovom takmer štyri hodiny. Ešte stále plný optimizmu sme vyrazili do nečasu, vetra, snehu a hmly.
Janka sa na mňa po pár metroch obrátila s otázkou a nevinným úsmevom: „Kde chceš dneska nocovať?“. Vzápätí som si uvedomil, že ten úsmev vôbec nie je nevinný, ale unavený a že to isté sa zračí aj na tvárach ostatných. S myšlienkou, že nádeje a optimizmu nikdy nie je dosť som zahlásil, že na Borišove. Ale to, čo som si tam uvedomil, ma už neopustilo. Ten úsek z nás dokázal vytiahnuť skoro všetko. Fyzické i psychické sily. A najmä odhodlanie...
Kuťo sa k nám pomaly dovliekol. Vedno sme pokračovali, dievčatá v skupine, držiac sa navzájom. Ani to im nepomohlo. Poryvy vetra ich zhadzovali bez najmenších ohľadov. Okuliare mi boli viac na obtiaž, ako ku prospechu. Vložil som ich do vrecka. Maťova karimatka vzala roha priamo pred našími očami. Skrátka bola a zrazu nebola. A napokon, nebola ani jedná.
Po troch hodinách sme sa ocitli pri stanici lanovky na Líške. Únava, neskrývaná a obrovská sa zračila vo všetkých tvárach. Keď som zahlásil, že končíme na Kráľovej studni, na chvíľku ju vystriedala úľava. No aj tú odfúklo. Neostávalo nám iné ako pokračovať. Dole nás čakala dlhšia a značne mokrejšia cesta. Nahor chladnejšia a nebezpečnejšia. Ale šli sme. Až nakoniec som reval ja, skoro slepý, ale v tých chvíľach možno posledný, čo nepozeral už len pod nohy.
„Vysielač!“ zazrel som ho pomedzi oponu snehu. Tmavý, nejasný obrys. Všetci sa zastavili. Kuťove pochybnosti ma na okamih vyviedli z rovnováhy. Mohol som sa zmýliť. Vysnený cieľ bol vzdialený ešte hodiny cesty a nikdy k nemu nedojdeme... no nemýlil som sa. Teraz ho zbadali už aj ostatný.
Ako by nám nestačilo raz, zablúdili sme zas. Tentokrát len a len kvôli našej chybe. Zamierili sme priamo na sever, sťaby sme predsa chceli dôjsť až na Borišov. Janka s Kuťom však včas skontrolovali smer podľa kompasu a zahnali nás späť. Po druhý krát sme už zamierili správne. Po hodine prerazili hmlu svetlá horského hotela na Kráľovej studni. Čakalo nas teplo, sucho a ovocný pohár...
Po dlhom kvákaní a sušení vecí, s plným bruchom, som ležal na posteli a hľadel do prázdna. Spomínal som si na knihu, ktorá ležala kdesi na začiatku mojej cesty k horám, knihu horolezca Jaromíra Stejskala Zabudni na Everest. Budem krivdiť, keď poviem, že všetko čo vzbudila vo mne, bola iba zvedavosť. Ale stačilo to. Zvedavosť mnou pohadzuje a ja sa nechávam viesť. Sú aj horšie dôvody pre naše skutky, na konci tohto sa však skrýva poznanie. Išli by sme, aj keby sme boli tušili, aké podmienky nás čakajú? Riskovali sme priveľa, nemali sme sa vrátiť späť? I tá najzákernejšia sa kde tu mihne... Boli by sme dokázali pokračovať? Nepokojne konečne zaspávam.
adasd
(sdas, 19. 4. 2011 17:11)