Stopár - Ako šlo spiace vajce na vandrovku
Zunovalo sa vajcu na polici ležať. Urobilo: kotúľ! - a pustilo sa do sveta. Ide, ide - dáva pozor na skaly a jamy. O skalu by sa roztrepalo, z jamy by sa nedostalo. Ide, ide - stretne raka."Kdeže ideš?" rečie vajce."A ty že kde?" rečie rak "Idem na low-costovku!""A keď je tak, pôjdem s tebou!"Boli teda dvaja. Hneď sa im šlo veselšie. Pustili sa hneď aj do stopu....
22 May 2008 01:40 CEST.
Do mojej mailovej schránky prisiel dalsi mail z rady nebezpečných a skole neprospievajúcich. Ponuka pre všetkých biednych študentov zúčastniť sa na low-cost action je veľmi vábivá. Nikdy som ešte nestopoval a o to pre mňa znelo tajomnejšie. Pokračujem ďalej v čítaní. Trasa pre najväčších hardcorsitov mala smiešnych 5 a pol hodiny. Tak toto nie.... ani absolútny klinec sa mi zo svojimi 7 a pol hodinami nezdal a tak som otvoril mapu a hľadal niečo lákavejšie. Ako neskúsený som si myslel, že chytím stopa tak za pol hodku a frčím...tak mi padol zrak na Donovaly. Paráda z tadiaľ to vypadá schopne aj na dvojdňovku. Naposledy som totiž skončil prvý deň už na Ďurkovej po celodennom šliapaní čo je takých 9 hodiniek z Donovalov a potom je to ešte 4hodky na kamienku. Problém nastal keď som začal hľadať partnera či partnerku. Toto bola trasa pre ľudí tvrdého kalibru, bolo totiž potreba ako som zistil z času zhodiť z 13h na nejakých 8-9h aby sme to stíhali. Kamaráti čo ma poznajú mi akurát s úsmevom popriali pekne počasie a nech si užijem. A všetky mne známe HC v tom čase boli už buď obsadene alebo nemohli. Našťastie som spoznal spolužiaka zo školy na upc kampe a tak som neváhal a napísal mu či sa nechce rozcvičiť pred jeho trnavskou stovečkou. On automaticky súhlasil. Páčia sa mi ľudia ktorí mi povedia áno bez toho aby vedeli čo na nich šijem.
31 May 2008 06:30 CEST.
Stretávam sa s mojim partakom Miškom v Nitre s ktorým sme mali teambulding akurát v škole na schodoch po skúške. Prvý pohľad naňho svedčil o nazve nášho teamu: spáči. Vlastne nespáči. Ja som spal 4 hodinky a on nič. Plný elánu sme prišli na výpadovku na Zlate Moravce. Tesne predtým ako sme tam došli sme videli ako chalan pred nami stopol auto a to ho zobralo aj s bicyklom ktorý mal v jarku. Náš elán nás prešiel po hodine a štvrť čo sme nič nestopli aj keď sme mali peknú výraznú tabuľku, boli oholený a usmievali sa na ľudí. Miško Vanovcan by vedel tiež rozprávať ako sa parádne stopuje v Nitre. Nakoniec pomohlo keď sa Miško zohol k ruksaku aby si vybral jest lebo sme sa nenaraňajkovali. A naše prvé auto nám zastalo. Chalani lezci išli liezť do Jelenca a tak sme sa presunuli o 12 km ďalej. Ale aspoň sme vedeli že ľudia zastavia. Miško išiel pokračovať v raňajkách a nestihol ani zavrieť ruksak a stopol som mladého chalana idúceho do Zvolena za krstným. Mali ste vidieť ako srandovne vypadali potom tie rožky rozhádzané v kufri keď sme vystupovali pred zvolenom na pumpe. Teraz to už nebolo tak ľahké. Stopovať na diaľnici nie je nič moc. Po 40 minútach prefrčal okolo pickup s Katkou vpredu a Bakim vzadu s vetrom vo vlasoch. Po polhodine sme stopli bývalého lezca čo išiel do Prešova. Povedal že ak do 10 minúť nikoho nestopneme, to sme sa iba zasmiali, nás vezme. Je hádam jasne že nás musel brat lebo sme nič nestopli. Keď na moste zbadal odstavený modrý golf začal spomaľovať vtedy som sa pozrel na tachometer a on tam mal 170(už brzdil). Jeho dilemu ktorým horským priechodom isť sme rýchlo rozriešili. Na pumpe pred Donovalmi sme videli stopovať Manusa s Luckou. To sme si tak povzdychli že kedy ich zasa uvidíme.
31 May 2008 11:00 CEST.
Sme konečne na Donovaloch. Podľa hiking.sk ak sa budeme držať času a bez oddychu to do polnoci s prehľadom stíhame. A však potrebovali sme tam byt do 8-9 večer. Teplota vzduchu 25°C. Obloha bez akejkoľvek ochoty poskytnúť tieň. Ľudia odpočívajúci v tieni si nás premeriavali pohľadom. Jeden starší pán sa spýtal či mame dáždnik a ja mu na to že a načo by mi bol že ja žiaden dáždnik ako tupec predsa nepotrebujem...keď tak slnečník. Bol to znalec ako sa neskôr ukázalo. Les nad Donovalmi bol cely zbrázdený a zapadaný popadanými stromami. Číže sme to ťahali podľa nasej turistickej intuície. Bez diskusie sme preleteli Kozím chrbtom a vtedy sme zbadali na hrebenom temno mordoru. Ako znalý som navrhol pauzu lebo sa nám môže stať že hore nás to chytí a mi sa do večere nenajeme. Čas sme mali dobrý tak sme si mohli dovoliť aj isť nabrať Korytnicu ktorá je vraj lepšia ako voda hneď pri chodníku. Ako zelenáči sme naleteli na pojem je to takých 100 metrov týmto smerom. Tak sme zabili polhodinu hľadaním prameňa, ktorý sme však potrebovali lebo ďalšia voda bude až na Ďurkovej. Čakal nás 710 metov neustali stupák ktorý sme hravo vybehli. Ja som však schytal v sandálkach otlak veľkosti desať korunáčky na spodku nohy lebo sa mi tam niečo dostalo na spotenú nohu a keď sa to hneď neprepichne....prezul som sa a útočili sme ďalej. Cestou sme stretli početné skupiny ktoré už evakuovali pre počasie hrebeň. My tupci naopak šlapali v ústrety tomu peklu pred nami. Stretli sme aj veľmi vitálneho starého pána čo mal perfektne tempo. Ten keď sme mu povedali že sme obaja informatici trochu sa zarazil ako náhle sme spomenuli ciel cesty. Akoby zázrakom sa búrka pred nami ustupovala z hrebeňa a my sme si mysleli že prejdeme ako izraeliti suchou nohou po hrebeni a búrka nám bude po nasej pravici a lavici. Tak aj spočiatku bolo lebo z ľavej strany sa prihnala nová čierňava ktorú sme predtým neregistrovali a búrka čo ustúpila z hrebeňa sa naň znova rútila z pravej strany. Vtedy som zapochyboval a suchej nohe a nahádzali sme na seba čo sme mali. Najprv sme dostali spŕšku vody do tvare a následne švédske striky s prídavnou masážou z krupov ktoré miestami mali priemer aj 2cm. Potešení že si môžeme stavať snehuliakov sme prešľapávali myšie kroky lebo som počul že v búrke je najlepšie stáť(čo neviem aká je na hrebeni výhoda pokiaľ pri mne nestojí manus) ale robiť malé kroky aby nevznikalo napätie medzi nohou vpredu a vzadu (medzi nohami by znelo asi dosť cudne). Vietor, dážď, sneh, hmla...to horala len poteší ale búrka na hrebeni...hneď som sa pristihol ako sa modlím. Po štyroch ružencoch sme uvideli pod nami útulňu. Nie som až taký blázon aby som to nevyužil a hnal sa v búrke ďalej s partnerom čo nie je na niečo takéto ešte zvyknutý. Už dávno sa z taktiky ala perfektný čas stala taktika dôjsť aspoň do cieľa a prežiť. Ďalšia polhodina, doplnenie vody, opitý správca a hlavne že sa v diaľke začala trhať obloha ma vyburcovalo to potiahnuť možno za tichého nesúhlasu Miška ďalej. Hneď po par metroch som však pocítil krutosť vychladnutia svalov a chuť sa tam predsa zas vrátiť. Miško šlapal hneď za mnou a prijímal moje rozhodnutie isť ďalej. Tak som ho prijal aj ja a šlapalo sa. Keď sme sa vrátili na hrebeň išlo sa už dobre. Na zemi boli stopy pre stopára iného druhu. Niekto prednedávnom tadiaľ išiel. Jedny laby a jedny menšie stopy plus občasne dierky po paličkách v blate a mlákach znamenali blízkosť Manusa a Luckou. Znovu sme pridali do tempa povzbudení touto skutočnosťou a keď sme stretli po hodine dvoch turistov v sedle pod poľanou povedali nám že jedného vysokého s okuliarmi a dievčinu stretli hore na poľane. To sme už skoro bežali. Vlastne ja som viac menej skackal lebo noha bolela. V diaľke sme uvideli dve postavičky ktoré sme neodmysliteľne dobiehali aj keď medzi nami bolo minimálne tri kilometre vzdušnou čiarou. Obloha sa roztrhala a bolo vidieť krásnu modrú. Teda pokým sa cez nás nezačali valiť oblaky. To som si už nemohol dovoliť veľké rozstupy s Miškom keďže on to tam nepoznal a ak bol odo mňa viac ako 5 metrov som nerozoznal jeho siluetu od kameňov. Pred nami sa vynáralo zimne značenie a ja som v duchu dúfal že to budú už naši predchodcovia. Dohnať sa nám ich podarilo až pod derešmi. Po tej diaľnici sa išlo aj im dobre. A tak sme na chatu došli spoločne ako druhy okolo pol deviatej. Na chate už spinkal jožino s emkou. Postupne prichádzali aj ostatný len posledne družstvo Miška Vanovčana ešte prednedávnom videli v Nitre. To je tak keď sa niekto neoholí, neumyje, a skováva partnera v jarku....etika stopára. Nakoniec, asi motivovaný fernetom došli okolo 23 v noci. To mi sme už v plnom prúde chrlili zo seba zážitky a štatistiky. S iskričkami na očiach sme sa pobrali do posteli a zachvílu všetci pospali. Druhy deň to bola naozaj rozprávka o 11 trpaslíkoch a manusovi. Čiže ako správna rozprávka sa to skončilo Happy Endom..... A žili šťastne až po ďalšiu akciu. Ako bude napríklad prechod NT nonstopJ. Ale to je už iná rozprávka.
2x Michal