Stopár - Don Quijote a Velký Hurikáno
Zlaté piesky zívajú v sobotu ráno prázdnotou. Teda, ráno ako ráno. Pred šiestou, povedzme, to je ešte noc. Posledné dve zastávky električky sedím vo vozni sám. Vystúpim a prechádzam ponad cestu, rozhliadajúc sa vôkol hľadám Luciu. Už tuším, že pôvodne plánovaný autobus nestihla. Napriek tomu, prichádza ako druhá na štartovaciu čiaru a staviame sa do čela stopárov popri ceste. Vlastne, zatiaľ sme tam jediní ...
Zakrátko prichádzajú aj daľšie dvojice. Peťo s Lenkou, Jožo s Emou a nakoniec, najväčšie lemry, Baki s Katkou. Tomu je pohľad na zúčastnených tak motivačný, že neodolá a aplikuje na danú scénu vysockovaný foťák. A, samozrejme, ako správne socky sa stavajú na koniec a úplnou náhodou chytajú prvý stop. Aj jediný, ako sme sa neskôr dozvedeli ...
Nám však čoskoro nato zastavuje mladý chalan. Mieri do Štiavnice, no zoberie nás aspoň po Žarnovicu. Nasadáme a mávame ostatným. Zakrátko frčíme po diaľnici v ústrety peknému dňu.
Do Nitry sme sa dostali pomerne rýchlo, za necelú hodinku. Tu, pred pumpou, zazrieme letmo aj jedinú policajnú kontrolu toho dňa. Aj to už len v spätných zrkadlách. No zlatomoravecká je štandartne prepchatá. Naše napredovanie je nútene utlmené. A nakoniec i zastavené. Kokpitom sa zrazú ozýva dutý zvuk, na ktorý sa budí aj Lucia driemajúca na zadných sedadlách. Chalpík zastavuje a kontrolujeme kolesá. Pravá zadná pneumatika obteká okolo hliníkového ráfiku ako stará tlstá dáma okolo plážového ležadla. Vyberám hever zakiaľ chlapík vymontuje rezervu z kufra, dávam dole staré koleso. Vodič využíva situáciu, keď Lucia odbehne do poľa a od srdca si zanadáva. Potom už rýchlo dokončujeme výmenu. A opäť sme na ceste ...
Vyskakujeme v Žarnovici. Ešte navigujem chlapíka na správny smer na Štiavnicu a rozlúčime sa. Čaká nas pochod cez mesto a opätovné zdvíhanie ruky a mávanie na vodičov. A tak kráčame. A mávame. A usmievame sa ... ešte stále sa usmievame, napriek dvom prejdeným kilometrom. Lokálna cesta do Žiaru má po otvorení tohoto diaľničného úseku minimálnu prevádzku. Takú nostalgickú. Uvažujem, kde to začínala tá diaľnica. Prestáva nás to baviť a poberáme sa priamo k hluku náhliacich sa áut. Krížom cez zarastený súkromný pozemok. Spočiatku moc nevnímam, čím je zarastený, burina mi siaha vyše hlavy. Pomaličky však nemusím ani čumieť nadol a je mi jasné, čím prechádzame. Obrovským žihľavovým poľom. Zrazu to pod nami začína hrkotať. Dostali sme sa na starú, ale furt zarastenú železničnú výhybku. I na novú, vykosenú železničnú trať. Tu radšej rýchlo prebiehame na druhú stranu a šplháme sa, opäť žihľavou, do kopca. Prechod cez diaľnicu je, myslím že v odporných publikáciách zakázaný. Pardon, odborných. Prvé auto prefrčí okolo, dodávka plná vyrehotaných maliarov. Zakývajú nám a my im. Druhé auto prefrčí tiež. Ale začne spomaľovať, až zastane pri krajnici. Tarbavo sa rozbehnem k nemu a spriadam v hlave zákerné fantázie ... " ... zastal tam, šupák jeden, čumí do spätného zrkadla a čaká, kým položím ruku na kľučku a on bude môcť s rehotom víťazoslávne ufujazdiť.". No našťastie chlapík, hoci sa uškŕňa, vyzerá seriózne. Otvára mi kufor a vedno sledujeme Luciu potácajúcu sa v mojich stopách. Beh s batohom ju zjavne nebaví. A to nebolo ani dvesto metrov ... ach jaj, tie ženy ...
Mladý kuchár mieri akurát do práce. Sám mnohokrát stopoval a práve čaká prvého syna. Teda, nie priamo on, ale jeho manželka. Chvíľku nám rozprával o radostiach a strastich nastávajúceho otca, ako i o útrapách a potešeniach kuchárskeho remesla. Priznám sa, pri niektorých opisoch jedál ... by som s ním asi aj menil, minimálne do konca zmeny. Potom by ma asi vyhodili, že som všetko zožral. Tak mi treba ...
Rozlúčime sa za Žiarom. Prejdeme pár metrov do tieňa pod nadjazd, no hneď si uvedomíme, že nás tu nie je ani vidieť, ani tu niet kde zastať. Radšej ešte kúsok podídeme. Vtisnem Lucii tabuľku do ruky, nech si zaslúži dnešnú večeru a vyberám akciovú cereálnu tyčinku. Nestíham ju ani dojesť a zaastavuje nám ďalšie auto. Chlap, žijúci v Prahe, mieri do Bystrice pre deti a manželku, ktorý tam trávili u svokrovcov víkend. Odvezie nás za mesto a vysadí na pumpe. Zamávame mu a skrývam tabuľku do batoha. Už ju nebude treba.
Čas sa vlečie a slnko robí to, čo má. Hoci by nemuselo vynakladať až toľko snahy. Proste páli. Za necelú polhodinku nám zastavuje pani z Bratislavy. Tá mieri hore na Donovaly za rodinou na chalupu. Chcela zobrať stopárov už v Bratislave, no nakoniec tam nikoho nenašla. A tak, až potiaľto, šla sama. Má pekne podrezaný jazyk, tuším si kompenzuje celú cestu. Ale ja sa nenechám a skúšam jej skákať do reči. Asi dvakrát sa mi to aj podarí. Aspoň že hovorí o celkom zaujímavých vecich a neponúka bulvár v audioforme. Pred Donovalmi začína nahlas uvažovať. "Manžel s deckami je na výlete, čo budem sama doma robiť. Kam to chceťe ísť, do Osady? Ja Vás tam hodím, šak to je len kúsok..." Nuž tak sa vezieme do Liptovskej Osady. V Osade sa situácia opakuje. S vďakou pokračujeme do Liptovskej Lúžnej. Vyskakujeme z auta, lúčime sa a ja s hrdosťou píšem Bakimu esemesku na posmech: "11 30 target achieved. goin up. see ya".
Cestou, samozrejme, striehli na nás rôzne nástrahy, ktoré sme však s chladnou hlavou a rozvahou prekonávali. Hned v prvých potravinách nna mňa vyskočili dvaja nanuci a nie a nie sa pustiť. Zvierali mi pevne obe ruky a bol by som tam i dušu vypustil, keby Lucia nedorazila na čele kavaléria včas a nespacifikovala ich. Teraz sme mali dvoch zajatcov a uvažovali, čo s nimi. Nechať ich spútaných sme nemohli, boli by biedne zahynuli pomalou smrťou. Pustiť ich na slobodu bolo nebezpečné, a povedzme si rovno, aj nečestné voči bezbranným domácim, ktorý nás tak veľkoryso privítali. Vziať ich so sebou bolo problematické, nebol dostatok vody pre všetkých. Navyše by neustále frfľali a otravovali tým ticho prírody. Rozhodli sme sa preto uchýliť ku kanibalizmu a proste sme ich zjedli. Ja jedného nanuka a Lucia druhého. Predtým sme ich ale ešte milosrdne zabili pôsobením slnečného tepla a zodrali z kože. Ich nechutné drevené kosti sme pochovali v miestnom smetnom koši.
I tu sa začal odvíjať iný príbeh ...
" Za dedinou sa začínalo stúpanie, a hneď celkom zostra. Aspoň to usudzujem podľa zvukov, ktoré zadný voj našej kolóny vydával. Ja som ale nedbal nebezpečenstva a ako správny zved nebojácne išel neustále o kus vpredu. Nakrátko sme ešte zastavili, spravili inevtúru materiálu a uvoľnili potrebné organické pochody. Potom už nič nestálo v ceste tomu, aby kolóna vozov mohla vyraziť. Teda okrem samotného kopca, Ktorý si jeden podmanil a druhú si podmanil zmienený kopec. Vzdialenosť medzi zvedom a hlavným a zadným vojom kolóny sa priebežne menila, v závislosť od toho, keď zved na dopredu nedohodnutých miestach čakal hlavný voj a podával správy o teréne a postupe výpravy. Nastal dokonca okamih, že zadný voj sa chcel učiť za pochodu a požiadal o dočasné zaradenia do funkcie stopára - tovariša. To sa ukázalo ako ústretový a veľkorysý ťah, ktorý však nevyšiel celkom podĺa predstáv. Zved - tovariš bola zvedená z cesty podmanivo krásnou slepou cestičkou. A tak sa úlohy vrátili do normálu, primerane ku schopnostiam všetkých členov výpravy.
Po mnohých minútach putovania sa výprava dostala do neprebádaných území kosodreviny a dosiahla závratnú výšku 1200 mnm. Zved, ktorý sa v takejto výške pohyboval zjavne častejšie, bol už aklimatizovný a nemal žiadne problémy. Zvyšok výpravy ale zjavne trpel nižším obsahom kyslíka a výškovou chorobu. Jej príznaky sú ľahko identifikovateľné. Keď sa vám niekto vyhráža, straca rovnováhu, lapá po dychu a trpí občasnou dezorientáciou, je to vážne. Odporúča sa rýchlo utiect. Najlepšie dopredu, on či ona tam musí prísť tiež a aspoň ho alebo ju správne motivujete.
Nuž tak som sedel pod rozkokošníkom v Sedle pod Skalkou, užíval si začínajúceho mrholenia a pozoroval konvoj, ako sa pravidelným krokom približuje k dnešnému táboru. A tak sme sedeli, táborili, jedli a pili, keď okolo prefrčal zdatný tramp. Na prvý pohľad ostrieľaný zálesák. Lýtka mal asi ako ja stehná, stehná ešte väčšie, samý uzol. Proste húžva chlap. Kývol nám na pozdrav a zložil sa o kus ďalej.
Súčasťou našej schizofrenickej výpravy bol aj mladý meteorológ, amatér, ktorý s nepokojom sledoval klimatické zmeny na hrebeni. A tak, keď zahlásil, že treba ísť ďalej, s dôverou sme ho počúvli a dali sa na pochod v osvedčenej formácii. Amatér sa zjavne nemýlil, jeho predpoklady sa zmokli do bodky. Vlastne do nitky. Prvá smršť nás zastihla pri stúpaní na Latiborskú hoľu, trvala nekonečných päť minút a odplavila nám časť zásob nadšenia. Teda z vozov hlavého konvoja, zved bol v tom čase sebestčný a pripravený na všetko. Niekde okolo Zámostskej holi nás opäť obehol húžva chlap. Zrejme ho z pokojného táborenia vyrušila tá istá búrka ako nás. Zved si uvedomoval, že dorazili do nebezpečných a neprebádaných končín a začal sa držať bližšie pri hlavnom a zadnom voji.
A nebezpečenstvá naozaj stiehli na každom kopci. Hneď za sedlom Zámostskej holi na nás zaútočil miestny Hurikán. Hoci nebolo to celkom fér, lebo oproti naším zastaralím predovkám používal najmodernejšie laserové a energetické zbrane, rovnako ako aj oslepujúce a ohlušujúce granáty. A tak spolu s trampom, ktorý s ním už chvíľu bojoval, sme vytvorili posledné postavenie a hrdinsky čelili neodvratnej smrti. No hurikán bol čestný bojovník. Hoci krvižíznivý, uznal našu odvahu a ukončil nerozhodný boj. Odchvátal na svojom koni, ktorého pomenoval Mráčik, v ústrety iným narušiteľom jeho územia a nás zanechal unavených dlhým bojom, no nažive. Dodnes spomíname s úctou na veľkého Hurikána.
Húžva tramp pobudol chvíľu s nami. Delil sa po večeroch o svoje zážitky s nebetyčných pahorkov a my sme mu načúvali. Ale prišiel čas rozhodovania a my sme začali zvažovať, ktorým smerom sa poberie naša výprava. Naskýtala sa možnosť zísť do osady Ďurková, no museli by sme sa dostať cez územie zvané Zbytočný zostup a výstup, ktoré pokladali za nebezpečné dokonca aj domorodci a keď nemuseli, nechodili cez ne. I rozhodli sme sa obísť tieto končiny a Zameriť do vzdialenejšieho, no o čosi väčšieho mestečka Kamienkovo. Tak sme sa s húžva chlapom rozlúčili a pobrali sa každý svojou cestou.
Pred nami sa v diaľke zhmotňovali ďaľšie dobrodružstvá. Najskôr sme museli zápasiť s trojhlavým Chabencom, mocným to drakom kraľujúcim širokému okoliu. Nedal sa len tak ľahko, no my, zoceľený doterajšou cestou a najmä zápasom s Hurikánom, sme sa nedali a nakoniec i zvíťazili. Kotliská i Poľana boli taktiež zdatnými súpermi, no to sme už mali pred očami pohľad na zasľúbenú zem a nič nás nemohlo zastaviť.
I tak sme sa odhodlane pustili do poslednej veľkej prekázky. Museli sme si prerúbať cestu svorkou horských trolov Derešmi zvanými ... "
... rozprávač sa odmlčal. Oboma rukami zvieral šálku teplého čaju, akoby chcel zachytiť každý kúsok tepla. Pomaly si odpil, pokýval hlavou, a pokračoval ...
" Boj to bol neľahký, no naša skupina sa medzičasom rozrástla. Dohonila nás ďaľšia časť roztrúsenej výpravy, ktorú zavialo až na vzdialené pobrežie Donoval, skadiaľ museli prekonať neľahkú cestu. Ale vydržali sme. A čoskoro sme boli tu. Otvoril som dvere a ovanula ma vôňa miestneho čaju ... "
koniec 1. časti ...